TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Protihabsburské povstanie Gabriela Bethlena.

Koncom októbra roku 1619 sa v okolí Viedne nachádzalo niekoľko plukov cisárskeho vojska, ktoré malo strážiť prístupy k mestu. Viedeň síce mala pomerne silnú posádku, situácia si však vyžadovala prítomnosť ďalších jednotiek. České a moravské stavy totiž povstali proti cisárovi a ich vojská sa priblížili k sídlu habsburgského panovníka nebezpečne blízko.

Pod Viedňou, na južnom brehu Dunaja, táboril so svojím plukom aj Albrecht z Valdštejna, moravský pán, ktorého nesmierna ctižiadosť a túžba po závratnej kariére priviedla pod cisárove zástavy. Bol ubytovaný v ktorejsi malej dedinke, zatiaľ čo jeho vojaci prebývali vo veľkých plátených stanoch postavených na lúke pod lesom.
Valdštejn každý deň chodil do štábu generála Buquoia, aby bol dokonale informovaný a zároveň, aby bol na očiach. Keď sa vracal, očakával ho jeho verný podplukovník, Adam Licek z Rýzmburku: „ Tak čo nové nesiete, valdštejnský pane? Čo sa deje pri Prešporku? “
„ Čert aby to vzal, “ zahromžil Valdštejn a odložil veľký čierny klobúk s troma bielymi perami. „ Bethlen dobyl Prešporok a teraz jeho hajdúsi stavajú most cez Dunaj. Keby Tieffenbach neprikázal nahádzať delá do rieky a rýchlo sa od Prešporka nestiahol k Viedni, boli by ho pobili so všetkými vojakmi... Je jasné, že keď bude most hotový, Bethlen sa pokúsi zaútočiť na Viedeň. “
„ Nuž, za 3 mesiace narobil v Uhorsku riadnu šarapatu, “ vzdychol Adam Licek. „ Odkedy sedmohradské knieža vyrazil z Veľkého Varadína, obsadil skoro celé Horné Uhorsko. Košice aj Prešov mu otvorili brány, Banská Bystrica sa vzdala a jeho velitelia dobyli celý Spiš, Liptov a pevnosti Fiľakovo, Nové Zámky, Nitru a Trnavu. A teraz aj Prešporok. Ak sa Bethlen spojí s generálom Thurnom a spoločne sa oboria na Viedeň, zažijeme horúce chvíle. “
Valdštejn mlčky prikývol a dodal: „ Cisár Ferdinand II. už mesto opustil, keby došlo k najhoršiemu... Ten Bethlen je čertovský chlapík. Dobre vie, čo robí. Za svoju pomoc môže od českých protestantských stavov žiadať hoci aj českú korunu. “
„ Teraz už asi sotva, “ nesúhlasil Licek. „ České stavy si predsa za kráľa zvolili Fridricha Falckého. “
„ Nemyslel som tým, že teraz hneď, “ trochu podráždene odpovedal Valdštejn. „ Ale ak dôjde k vyjednávaniu s cisárom, Bethlen je na koni, lebo len jeho zásluhou nás povstalci zatlačili až sem... Cisár má málo peňazí na vojsko a Buquoi s Dampierrom zázraky robiť nedokážu. Ak sa Ferdinand bude chcieť dohodnúť, Bethlen môže pokojne žiadať aspoň uhorskú korunu. “
Podplukovník chvíľu premýšľal a prisvedčil: „ Ak nevydržíme, môže sa to stať. Bethlen je veľmi energický a ctižiadostivý. “
„ Navyše je to Bocskaiov stúpenec, “ nadýchol sa Valdštejn, podišiel k stene, na ktorej visela polica a vzal z nej akúsi knihu. Roztvoril ju a znudene v nej listujúc, pokračoval: „ Po Bocskaiovej smrti sa nepohodol so sedmohradským kniežaťom Žigmundom Rákoczim aj s jeho nástupcom Gabrielom Báthorym. Ušiel k Turkom a pred šiestimi rokmi na čele tureckých oddielov vtrhol do Sedmohradska a Báthoryho odstavil. Potom sa za turecké peniaze nechal zvoliť za sedmohradské knieža.
„ Buquoiovi špicli zistili, “ nadhodil Rýzmburk, „ že Bethlena v Levoči navštívil turecký paša... Ani sa nečudujem, že mestá sa tak rýchlo k Bethlenovi pridávajú. Mešťania sa boja o svoje majetky a z Bethlenových hajdúchov majú rovnaký strach ako z Turkov. “
„ Zato iní vedia, na ktorú stranu sa pridať, “ ironicky poznamenal Valdštejn, zatvoril knihu a bez toho, aby ho niečím upútala, ju zase odložil na policu. „ Stačí sa pozrieť na najväčšieho magnáta v Hornom Uhorsku Juraja Rákocziho, alebo na hlavného župana Gemerskej a Malohontskej stolice Juraja Széchyho. Tí rovnako ako bratia Thurzovci, Gašpar Illesházy a František Batthyány striehnu na majetky, ktoré cisár zabavil po Bocskaiovom povstaní. Im netreba prázdne slová o náboženskej slobode protestantov a o privilégiách miest. Veď načo aj. Dobre vieme, že všetko je len obchod. Oni striehnu na naše panstvá a my na ich... No dobre, za lesom táborí kyrysnícka stotina. Pôjdeme na kontrolu. Daj prichystať kone. “
Adam Licek sa pozbieral, mierne sa uklonil a dlhými krokmi zamieril k dverám.

**********************************

V polovici novembra sedel Gabriel Bethlen na bratislavskom hrade a prezeral si korunovačné klenoty uhorských kráľov, ktoré sa mu podarilo ukoristiť. Kráľovskú korunu si už vyskúšal, či mu dobre sedí a celé dni premýšľal a radil sa o ďalších vyhliadkach svojej akcie. Sedmohradské knieža zachmúrene pozeral do ohňa, veselo si plápolajúcom v krásne zdobenom krbe, keď ho zrazu vyrušilo dunenie ráznych krokov na chodbe. Na chvíľu ustali, keď príchodiaceho zastavili stráže a potom niekto zaklopal na dvere. Bethlen zdvihol hlavu, vstal a zvolal: „ Vstúpte! “
Dovnútra vošiel jeden z Bethlenových veliteľov, veterán Bocskaiovho povstania, František Rédei a pozdravil: „ Zdravím ťa, knieža. Vraciam sa z druhej strany Dunaja. Veľmi ťa nepoteším. “
„ Tak hovor, čo sa deje? Prišli cisárskym posily zo Španielska? “ naliehal Bethlen, ktorému situácia pri Viedni robila veľké starosti. Rédei, oprašujúc zo seba kvapky drobného dažďa, ktorý padal už dva dni, podišiel k ohňu a načiahol k nemu ruky: „ O posilách mi nikto nič nehlásil, ale Buquoi s Dampierrom už Viedeň aj s okolím stihli dobre opevniť. Zákopy a delostrelecké batérie za palisádami. A tí Buquoiovi mušketieri majú čertovsky dobrú mušku. Je ich málo, ale na 600 krokov odstrelia chlapa z koňa. “
„ Viem, “ zahundral Bethlen, ktorý dobre poznal kvalitu vojakov, najímaných cisárom. „ Žoldnieri z Nemecka a Vlámska. Pokým im platíš, bojujú ako levy... A čo most cez Dunaj? “
„ Už sme ho dokončili, “ oznámil Rédei a poodstúpil od krbu. „ Ráno sme po ňom prešli cez Dunaj a spoločne s generálom Thurnom sme zaútočili na viedenské predmestia. Tam nás aj zastavili. K múrom Viedne sme sa vôbec nedostali. “
„ Ako to? “ podráždene sa opýtal Bethlen, ktorého každý deň vojenských operácií stál nemalé prostriedky. „ Už sa tu babreme príliš dlho... V Košiciach som zástupcom hornouhorských stolíc vysvetlil hlavný cieľ a zámer povstania a vyhlásil som insurekciu miest a stolíc. Urodzení uhorskí páni sľúbili vojakov aj peniaze, lenže teraz, keď ich najviac treba, zrazu ich niet. “
Rédeiho sa Bethlenov tón dotkol, ale snažil sa svoju nevôľu zakryť: „ Nie je to moja vina. Na obliehanie nemáme ani delá, ani vojsko... Potrebujeme rozhodujúcu bitku. Keby sme boli zaútočili vtedy, keď pred nami k Viedni utekal Tieffenbach, boli by sme cisárskych zaskočili nepripravených. “
„ Keby, keby, “ zagúľal očami Bethlen. „ Kto mohol vedieť koľko ich tam vlastne je? “
„ Teraz je ich vo Viedni dosť na to, “ odpovedal Rédei, „ aby nás tu poriadne zdržali. Už pred mesiacom sme sa snažili dostať vojsko na druhý breh na loďkách, ale išlo to veľmi pomaly. A tých, čo sa napokon dostali cez Dunaj, Buquoi rozprášil... Tak či onak, s ľahkou jazdou sa na mesto útočiť nedá. Sotva sa nám podarí Viedeň dobyť útokom, keď sa to nepodarilo ani Turkom. Jediná možnosť je vyhladovať ju. “
Bethlen si znova sadol a zapochyboval: „ Mám vážne obavy, že čoskoro dôjdu zásoby aj nám. Ak sa čím skôr niečo neudeje, minieme všetky peniaze a vyplácať žold nebude z čoho. Hajdúsi začnú reptať. A to isté platí aj o Thurnovi. Moravské, sliezske a české stavy jeho vojakov síce platia lepšie, ale otázkou je, dokedy... Zatiaľ držte všetky cesty tak, aby sa do Viedne nedostalo ani zrnko múky. Viedeň je už možno na konci so silami. “

**********************************

23. novembra 1619 táborilo neďaleko Humenného vojsko východoslovenského veľmoža Juraja Rákocziho, ktorého Bethlen vymenoval za hlavného kapitána Uhorska. Sychravé počasie mužstvu nijako nepridávalo veselosti a tak chlapi zachmúrene postávali okolo veľkých vatier, ktoré horeli medzi stanmi a zohrievali sa.
V neďalekom lese sa ponevierala skupinka vojakov, čo zbierala drevo. Boli to niekoľkí z 200 drábov, ktorých ako pomoc povstaniu poslala Levoča. Vojaci zbierali suché konáre. Jeden z drábov sa zastavil pri spadnutej borovici a zakričal na kamaráta: „ Hej, Ďuro!.. . Nože poď sem a pomôž mi s touto opachou. Tento suchý konár bude dobrý. “
„ Počkaj Štefan, hodím ti sekeru, “ odpovedal zadychčaný Ďuro, spotený od lámania suchých pahýľov. Bol to svetlovlasý mladík s prenikavými očami a s mohutnými ramenami. Rezko priskočil k borovici a pomohol druhovi odseknúť hrubý konár. Štefan, zvráskavený chlap, ktorý vyzeral o desať rokov starší než skutočne bol, schytil jeden koniec a povedal: „ Poď, odtiahneme ho na kopu... Dobre... a ťahaj. “
Keď sa vracali po ďalší kus, ozval sa Ďuro: „ Neponáhľaj sa tak, čo horí?.. . My sa tu plahočíme a urodzený pán Rákoczi si pokojne hovie niekde v humenskom kaštieli. Hneď by som s ním menil.
„ Netáraj a ber toto, “ prerušil ho starší dráb. „ Z tvojich rečí nám teplejšie nebude... A o Rákocziho sa ty nestaraj. Je to pán a páni jedia vlastnú polievku... Dvíhaj! “
Spoločne priniesli na kopu ďalší drúk a zberali sa naspäť. Svetlovlasý mladík vyzvedal: „ Videl si ten kaštieľ v meste? Pekný je. Tam ti je izieb. Starý Rákoczi má teda pekný dom. Isto po nociach slúžky preháňa. “
Štefan si hľadel svojho, ale mladíkova naivnosť ho pomaly začala rozčuľovať. „ Počuj, Rákocziho dom nechaj na pokoji. Aj tak nie je jeho. “
„ Nie? A čí je teda? “ zaujímal sa mladý dráb. Štefan sa zohol po suchár a odvrkol: „ Bývalého zemplínskeho hlavného župana Juraja Drugetha... Rákoczimu veľmi vhod prišlo, keď Bethlen začal rebéliu proti katolíckej vrchnosti. Na Drugethove statky si už dávnejšie brúsil zuby. Chcel ho zajať a priviesť Bethlenovi, ale Drugeth pred ním ušiel do Poľska. “
„ Fíha, odkiaľ vieš toľké novinky? “ zapískal Ďuro a trmácal sa za starším druhom. Štefan spočiatku nereagoval. Až keď sa vrátil od kopy pre ďalšiu haluz, odpadlo mu trochu od úst: „ Keď som bol mladý a sprostý, takisto som ničomu nerozumel ako ty. Ale postupom času sa ti kadečo do hlavy sprace... Povedal mi to náš veliteľ. Keď sme raz naháňali zbojníkov v levočských vrchoch, bol by ho jeden sekerou dokatoval. V poslednej chvíli som chlapa mušketou zrazil na zem. Veliteľ na mňa odvtedy nekričí, ani ma nebije palicou, keď zle vykonám jeho rozkaz. A keď sa opije, kadečo mi porozpráva. “
Vtom sa kdesi vzadu za nimi ozval dupot konských koní a o chvíľu zbadali približujúceho sa zablateného jazdca. Vojak zarazil koňa a zakričal: „ Nechajte všetko tak a poďte naspäť. Pán kapitán Rákoczi sťahuje vojsko k Humennému. Ide na nás Drugeth. “
Prekvapený Štefan hodil nazbierané konáre na zem a zvolal: „ Čo je to za somarinu? Veď Drugeth je v Poľsku. Kde by sa tu vzal? “
„ Bol v Poľsku, ale teraz je tu, “ nástojil jazdec. „ Poľský kráľ mu dal 10 000 kozákov a farári peniaze, aby šiel cisárskym k Viedni na pomoc. Prešiel s vojskom cez Karpaty a do večera je tu... . Rákoczi sa mu chce postaviť v poli blízko mesta. Tak nezdržujte a pohnite sa! “
Jazdec zvrtol koňa a odcválal. Drábi pochytali zbrane, ktoré mali poopierané o stromy a behom sa pustili k táboru. Keď k nemu dorazili, stany už boli zbalené a vojaci sa zberali na odchod. Štefan sa pozorne rozhliadal okolo seba, raz k Humennému, raz kamsi na sever. Potom položil ruku Ďurovi na plece a ťažko preglgol: „ Nás je zopár tisíc a tamtých plný les. Dúfam, že hlavný kapitán vie čo robí, lebo inak nech nás ochraňuje Panna Mária... Hybaj! “
O chvíľu v tábore zostal len dym z vyhasnutých ohňov.

**********************************

Ešte v ten istý deň sa pri Humennom strhla bitka, v ktorej presila Drugethových kozákov porazila Rákocziho omnoho slabšie sily. Levočskí drábi padli skoro všetci. Drugeth 30.novembra neúspešne vyzval Košice, aby sa vzdali. Keďže sa mu nevzdal ani Prešov, Sabinov a Bardejov, vrátil sa znova do Poľska, kde čoskoro zomrel. Jeho výprava však obliehanej Viedni veľmi pomohla. Bethlen odtiahol, aby si zabezpečil zázemie a Viedeň zostala nepokorená.
V decembri 1619 na bratislavskom sneme Bethlen prijal titul knieža Uhorska a uzavrel prímerie s Ferdinandom II. Bola to chyba, za ktorú neskôr museli zaplatiť odbojné české stavy. Cisárovi sa totiž prímerím uvoľnili vojenské sily, ktoré mohol nasadiť proti stavovcom.
10. júla 1621 obliehalo Nové Zámky cisárske vojsko pod Buquoiovým velením. Cisársky veliteľ stál na okraji tábora opevneného bastiónovitými palisádami z prútia a zeminy, ktoré vybiehali smerom k mestu a pozorne sledoval šesťuholníkovú pevnosť. Na mnohých miestach bolo vidieť dym z požiarov, ktoré spôsobila delostrelecká paľba, ale v Buquoiových očiach sa zračili pochybnosti: „ Toto je najdlhšia zastávka odkedy Bethlen znova vytiahol do poľa. Sme tu už mesiac, ale nezdá sa, žeby Stanislav Thurzo chcel pevnosť vydať. Veď tam musí živiť aspoň 3 000 vojakov. Dobre strážite prechody cez rieku Nitru? “
„ Samozrejme, “ prisvedčil plukovník Lichtenstein, ktorému otázka patrila. „ Z ľavého brehu k mestu neprekĺzne ani myš. Horšie je, že sa tu zjavil Štefan Horvát so svojimi jazdcami a znepokojuje naše zásobovacie kolóny. “
„ Musíte s tým niečo urobiť, Lichtenstein, “ zamrmlal Buquoi a pozrel kamsi naľavo, kde uvidel odchádzať niekoľko vozov. „ Čo sa to tam deje? Kam odchádzajú tie vozy? “
„ To sú naši proviantníci. Odchádzajú pre zásoby. Zajtra ráno by sa mali vrátiť s poživňou pre vojakov a kone, “ pokojne odpovedal Lichtenstein. Buquoi sa znova obrátil k pevnosti a poznamenal: „ Máme už Trenčín, Novohrad, Tekov, Hont aj Bratislavu. Nechápem Thurza, prečo sa nevzdá. Veď po minuloročnom banskobystrickom sneme, keď turecký sultán dovolil, aby bol Bethlen zvolený za uhorského kráľa, odpadli od neho mnohí uhorskí šľachtici. A po bitke na Bielej hore od Bethlena odišiel ešte aj jeho najvernejší veliteľ Séči. “
„ Napriek tomu, “ nadhodil plukovník, „ obdivujem Bethlenovu zdržanlivosť. Predstavte si, že vás zvolia za kráľa a vy odmietnete korunováciu. Odolať takémuto pokušeniu treba železné nervy. “
„ Alebo chytrú hlavu, “ veselo dodal Buquoi. „ A tú Bethlen má. Ak by sa bol nechal korunovať, bol by právoplatným panovníkom. Lenže Bethlenovi je jasné, že bez Turkov nemá kráľovská koruna väčšiu cenu ako zopár toliarov. Ak by si ju chcel ubrániť, musel by ako turecký spojenec na slovo počúvať sultána a tým by si znepriatelil veľkú časť svojich prívržencov, ktorým Turci rabujú majetky. Takto má stále otvorené zadné dvierka pre prípadné jednania z cisárom Ferdinandom. “
„ Bethlena už aj tak mestá majú dosť, “ pripomenul Lichtenstein. „ Fiľakovo a Sečany nám vydal Séči, Nitru samotní obrancovia a bratislavskí mešťania otvorili brány po niekoľkých salvách. “
„ Ach, keby sa toho bol dožil Dampierre, “ vzdychol si generál pri spomienke na váženého vojvodcu. „ Pred deviatimi mesiacmi sa pokúšal zmocniť Bratislavy a sám prišiel o život. Keby obrancovia neboli zničili tie zápalné člny, bol by zhorel most, po ktorom im prichádzali posily. Dampierre potom 3-krát zaútočil na hradby, ale pri poslednom útoku ho trafila guľka. ... Bol to veľký vojak. Ešte aj Bethlenovi hajdúsi po útoku vzali jeho mŕtvolu do bratislavského hradu a vzdali mu posmrtnú poctu... . Hm, stačilo 9 mesiacov a všetko je ináč. “

**********************************

Zrazu sa kdesi za táborom rozpútala streľba a neustále sa približovala. Buquoi sa strhol a zvolal na Lichtensteina: „ Okamžite zistite, čo sa stalo! Zalarmujte celý tábor! “
„ Blížia sa k nám akési vozy, “ napínal zrak do diaľky plukovník. „ Vládne medzi nimi zmätok a rútia sa rovno k táboru... Panebože, to je naša zásobovacia kolóna...a za ňou sa ženú jazdci. Bethlenovi hajdúsi. “
„ To je Horvátova jazda, “ konštatoval generál a mimovoľne urobil niekoľko krokov dopredu. „ Thurzo zrejme z pevnosti videl, že sme vyslali vozy pre zásoby a dal mu znamenie... Chcem koňa!.. . Toto už je príliš. Sú čím ďalej tým viac drzejší... Tri stotiny dragúnov okamžite vyrazia so mnou. Naučím ich po kostole pískať. Vy, zostanete tu, plukovník a budete dávať pozor, aby nezaútočili zároveň aj z pevnosti. Môže to byť pasca. “
„ Preboha, pán generál, neriskujte tak. Pamätajte na Dampierra, “ vystríhal Buquoia Lichtenstein, keď videl ako odhodlane sa generál vyšvihol na koňa. Hlavný veliteľ sa nedal odradiť a vytasil meč: „ Generál Dampierre hájil vojenskú česť a ja nerobím nič iné. Ak tu budeme nečinne sedieť, od Nových Zámkov sa ďaleko nedostaneme... Dragúni, za mnou! “
Lichtenstein sledoval ako sa za Buquoiom vyrútilo 300 jazdcov s kopijami a fujazdili na pomoc zásobovačom. Potom okríkol delostrelcov neďalekého dela, ktorí sem tam poslali guľu na novozámocké hradby: „ Čo stojíte? Strieľajte!.. . Mierte na delové bašty a najmä na bránu, aby Thurza nenapadlo von vystrčiť ani len nos!.. . Páľte! Všetci! “
Zatiaľ čo cisárske gule len s veľkou námahou odbíjali kusy kameňov z pevnostných múrov, Buquoi minul vozy a rútil sa proti hajdúchom. Hrozivo kývajúc mečom nad hlavou vydal pokyn na útok: „ Obídeme ich sprava a vpadneme im do boka... Zástavník ku mne!.. . Vpred! “
Dragúni chladnokrvne vpadli medzi hajdúchov, ktorí na ich prekvapenie necúvli, ale húževnato sa bránili. Výhoda momentu prekvapenia z náhleho útoku sa teda rozplynula, dokonca sa niekoľko Horvátových jazdcov prebilo až k Buquoiovi. Jeden z hajdúskych kapitánov ho spoznal a súril ostatných: „ Vidíte ho? Ten pri zástave je ich veliteľ, Buquoi. Musíme ho dostať!.. . Hééj, poďte nám na pomoc, pokým ho načisto neobkolesia vlastní. Rýchlo sem! “
Hajdúsi rúbali cisárskych svojimi zakrivenými šabľami a hoci sa dragúni snažili z tesnej blízkosti strieľať zo svojich krátkych arkebúz, v tej trme vrme nebolo možné poriadne namieriť. Buquoi si uvedomil, že situácia sa mu začína vymykať spod kontroly: „ Ustúpiť!.. . Je ich tu priveľa... Naspäť do tábora! “
Práve sa chcel obrátiť, keď jeho koňa zasiahla guľka. Zranené zviera sa vzopälo a generál vypadol zo sedla. Jeden z útočiacich hajdúchov skričal: „ Chytíme generála! Pobite dragúnov, čo sa ho snažia zobrať k sebe na koňa... Už nám neujde! “
Zatiaľ čo sa väčšina hajdúchov hnala za unikajúcimi cisárskymi jazdcami, malá skupina bethlenovcov pobila tých, čo sa snažili odviesť Buquoia do bezpečia a obkolesila ho s napriahnutými kopijami. Jeden z dôstojníkov zosadol z koňa, prikročil k nemu a povedal: „ Pán generál, viem kto ste. Mojou povinnosťou je odviesť vás do zajatia. Či živého alebo mŕtveho, záleží od vás. “
„ Myslíte, že ma zastrašíte? “ odsekol Buquoi šúchajúc si ruku, ktorú si bolestivo udrel pri páde na zem. „ Som vojak ako vy a nebezpečenstvo je súčasťou môjho remesla. Nemám ani najmenší strach. “
Kapitán chcel niečo povedať, ale zrazu sa okolo prevalila vracajúca sa vlna hajdúchov. Jeden jazdec sa pristavil: „ Pán kapitán, ratujte sa!.. . Zahnali sme ich až k táboru, ale z ničoho nič sa na nás vyrútili cisárski kyrysníci. Musia ich byť zo tri tisícky... Zachráň sa kto môžeš! Sú nám v pätách! “
Hajdúch popchol koňa a utekal ďalej. Kapitán však zostal v pomykove: „ Do čerta, čo teraz?.. . Musíme predsa zajatca odviesť... “
Ktorýsi z hajdúchov sa netrpezlivo opýtal: „ Pán kapitán, čo máme robiť? “
„ Toto! “ zvolal hajdúch sediaci na koni vedľa Buquoia a z celej sily zaťal cisárskemu generálovi šabľou do krku. Buquoi sa mŕtvy zvalil na zem. Kapitán zdúpnel: „ Preboha, čo si to urobil ty hovädo?! “
„ To, čo som musel, “ zlostne zrúkol hajdúch. „ Na iné čas nemáme... Vysadnite na koňa a pracme sa odtiaľto, aby to isté neurobili oni nám. Už ich je vidieť! “
Kapitán akoby sa až teraz spamätal z náhlej zmeny situácie a rýchlo sa vyšvihol do sedla: „ Rýchlo, preč!.. . Preč z tohto prekliateho miesta! “
Buquoiva smrť znamenala stratu už druhého vysokého veliteľa, o ktorého prišiel cisár Ferdinand II. v bojoch s Bethlenovými vojskami na území Slovenska.

**********************************

Plukovník Lichtenstein, ktorý po Buquoiovi prevzal velenie, čoskoro od Nových Zámkov odtiahol. Blížil sa samotný Bethlen, ktorý do konca júla zatlačil cisárske sily na Žitný ostrov a k Bratislave. Keď ovládol väčšinu územia Slovenska, nič mu nebránilo, aby nevpadol na Moravu na pomoc novému predstaviteľovi stavovského odboja Jánovi Jurajovi Krnovskému. Cisár Ferdinand začal vyjednávať. Rokovania trvali tri mesiace, kým sa napokon začiatkom roka 1622 v moravskom Mikulove uzavrel mier.
Koncom augusta roku 1623 dopadlo na prešovské hradby vo východnej časti mesta niekoľko delových gúľ. Obyvatelia mesta boli veľmi znepokojení. Toho dňa však mnohí mohli stretnúť primátora Jána Rótha náhliaceho sa v sprievode niekoľkých radných k východnému delovému bastiónu. Primátor prešiel okolo františkánskeho kostola a po schodoch vyšiel na vežu ostro vybiehajúcu z hradieb. Tam sa stretol s kapitánom prešovskej posádky: „ Čo sa deje, kapitán? “
„ Povstalci nám poslali poslednú výstrahu, “ oznámil dôstojník. „ Na niektorých miestach to vylomilo kus muriva, ale vážnejšie škody nie sú. Musíme sa čo najskôr rozhodnúť ako ďalej. “
„ A čo navrhujete, kapitán? “ opýtal sa jeden z mešťanov. Kapitán pokrčil ramenami: „ Nuž, ja nemôžem navrhovať nič. Po mikulovskom mieri pripadol Prešov cisárovi a ja som cisárskym dôstojníkom. Teraz, keď Bethlen znova porušil mier, je mojou povinnosťou mesto brániť pre cisára. “
„ Z vášho pohľadu je to pravda, “ uvážil primátor Róth a zahľadel sa na vojenský tábor Bethlenových povstalcov, ktorí mesto obľahli. „ Hm... Bethlenovi sa zrejme to, čo získal v Mikulove, máli. Získal ďalších 7 stolíc, medzi nimi aj Abovskú a Zemplínsku a niekoľko pevností vrátane Košíc. Zároveň získal titul ríšskeho kniežaťa a cisár sa zaviazal, že bude rešpektovať Bocskaiove výdobytky náboženských a stavovských slobôd a privilégií z Viedenského mieru a platiť 50 000 zlatých na udržiavanie Bethlenových pohraničných pevností. Sedmohradské knieža sa na oplátku zriekol kráľovského titulu, vydal uhorskú korunu a zabrané hrady a majetky... Povráva sa, že pred porážkou českých stavov mu núkali až 14 uhorských stolíc. Teraz ho to asi škrie. Preto znova vytiahol do poľa. “
„ Áno, “ prisvedčil kapitán. „ A pod našimi múrmi stojí jeho plukovník Daróci a vyhráža sa, že ak mu neotvoríme brány, rozstrieľa mesto na kusy. “
„ Viete, kapitán, “ začal vysvetľovať primátor. „ Ak má Prešov priniesť cisárovi úžitok, musí predovšetkým ostať celý. Ak ho hajdúsi rozbijú delami, nebude z toho mať nič ani cisár, ani Bethlen. Jediný, kto v Hornom Uhorsku disponuje akou takou silou, ktorá by mohla rýchlo napredujúcemu Bethlenovi čeliť, je Mikuláš Eszterházy. Lenže ten sa opevnil kdesi pri Nových Zámkoch, čo znamená, že skôr či neskôr nás povstalci prinútia spolupracovať. Bethlen je zatiaľ ešte dosť silný... Toto mesto si dosť vytrpelo za Bocskaiových čias a nie je v našom záujme znova ho zraziť na kolená, keď sa ešte len nedávno ako tak pozviechalo... “
Róthovu reč prerušil krátky záblesk v postaveniach obliehateľov a vzápätí na hradbách vybuchla ďalšia delová guľa. Mešťania aj vojaci nachádzajúci sa v bastióne, sa inštinktívne prikrčili. Jeden z mestkých radných podišiel ku kapitánovi a vážne mu povedal: „ Kapitán, myslia to vážne... Nech už slúžite komukoľvek, zvážte, či je za týchto okolností vhodné a účelné postaviť sa na odpor. Aj tak je tu málo vojakov... Ak sa bojíte o svoju kariéru, ubezpečujem vás, že dosvedčíme vašu oddanosť cisárovi a snahu o obranu jeho majetku. “
Kapitán si chvíľu hrýzol peru a horúčkovito premýšľal. Po chvíli sa rozhodol: „ ... Súhlasím. Spolieham sa na vaše čestné slovo... Pozrite, prichádzajú parlamentári... Čo im mám povedať? “
„ Odkážte plukovníkovi Darócimu, “ znova sa do rozhovoru zapojil primátor, „ že Prešov je ochotný pripojiť sa k povstaniu, ale za takých podmienok, aké naši zástupcovia dojednajú priamo s Bethlenom. “
„ Rozumel som, “ prikývol kapitán a obrátil sa k vojakom, ktorí strieľňami pozerali na troch jazdcov, pomaly sa približujúcim k hradbám. „ Čo tam zízate? Vyveste bielu zástavu! No tak pohyb! “
Takto sa Prešov po druhý a posledný krát ocitol na strane Bethlenových povstalcov.

**********************************

Bethlenova armáda, ktorej cieľom bolo prejsť cez Slovensko na Moravu a do Sliezska a tu sa spojiť s vojskami protihabsburskej koalície, rýchlo napredovala cez banské mestá a cez Liptov do Trnavy. Tu sa k Bethlenovi pripojil turecký paša Ibrahim so svojím jazdectvom.
V polovici októbra 1623 sa povstalci so žoldniermi nového cisárskeho veliteľa Montenegra a jeho zástupcu Valdštejna stretli pri Skalici. Cisárske vojská, chránené vozmi odtiahli k Hodonínu a tu sa opevnili. Tam ich Bethlen obkľúčil, čím sa hlavné sily cisárskej armády spolu s Montenegrom a Valdštejnom dostali do pasce.
22. novembra, keď situácia vo vyhladovanom Hodoníne bola kritická a kapitulácia bola otázkou hodín, prišlo vyslobodenie. Palatín Thurzo zjednal s Bethlenom prímerie a začalo vyjednávanie. Pred nastúpenými vojskami sa pod hodonínskymi hradbami stretli vodcovia oboch strán. Bethlen nepohnute sedel na bielom koni, za ním Thurn a niekoľko plukovníkov. Všetci bez slova pozorovali Montenegra s Valdštejnom, ktorí sa pomaly približovali na vychudnutých koňoch.
Keď sa vodcovia stretli, Bethlen naznačil, že zoskočí z koňa a Montenegro, aby vyhovel zvyklostiam, tiež zosadol. Bethlen však zostal v sedle a takto zvrchu ho oslovil: „ Vitajte páni. Mohli ste prísť aj skôr. Vaši hladní vojaci k nám prebiehali po stovkách. Dali sme im najesť, napiť... Urodzeným pánom predsa neprislúcha, aby sa trápili hladom v takých ponižujúcich podmienkach. “
Montenegro si uvedomil, že zosadnutím z koňa, ako zástupca cisára hrubo porušil dvornú etiketu. Bol však príliš zmätený vyčerpávajúcimi zážitkami, ktoré v uplynulých dňoch zažil vo vyhladovanom meste a nechal Bethlena, aby s ním hovoril takto povýšenecky. Stál však vzpriamene a hrdo odpovedal: „ Nemôžeme si vyberať. Prisahali sme vernosť cisárovi, preto hájime jeho majestát... Niekedy sa však môže stať, že pri tom aj urodzené bruchá zostanú prázdne. Vernosť sme však zachovali. Za hradby ste sa nedostali. \"
„ To sú slová skutočného vojaka, “ zmenil tón sedmohradské knieža. „ Najväčšími cnosťami muža sú česť a odvaha a ja si vážim statočných mužov. Pozývam vás markýz a vojvodu Valdštejna k slávnostnej tabuli. “
Montenegro pozrel na Valdštejna. Ten prikývol a Montenegro až teraz vysadol na koňa. Potom sa všetci spoločne vydali do Bethlenovho tábora na obed.
V Bethlenovom stane príjemne rozvoniavali pochutiny z mäsa a čerstvo nakrájaný chleb. Keď sa rozhrnulo stanové plátno a vojvodcovia vošli dnu, hladnému Montenegrovi aj Valdštejnovi sa začali zbiehať slinky. Valdštejn sa trochu obával, či to na ňom nie je trochu vidno, ale Bethlenov hlas ho povzbudil: „ Nech sa páči, páni. Sadnite si a jedzte. “
Obaja cisárski velitelia sa snažili jesť nenáhlivo. Bethlen sem tam zdôraznil kvalitu jedla a ponúknuté víno uvoľnilo atmosféru. Bethlen prehlásil: „ Pripíjam na našu statočnosť, páni. Všetci sme vyšli z tejto, vlastne nevybojovanej bitky, so cťou... A povedzte pravdu, to už ste naozaj nemali čo jesť? “
Valdštejn sa napil vína a uvoľnene povedal: „ Myslíte si, že keby sme mali čo jesť, sedeli by sme tu?.. . Čo vám budem hovoriť, knieža. Moja kyrysnícka stotina už pojedla všetky kone a ja som včera zjedol len jediný varený konský jazyk. Je to hotová pochúťka. Ešte chvíľu a boli by sme pojedli jeden druhého. “
Prítomní páni sa zasmiali a pokračoval Montenegro: „ Úprimnosť za úprimnosť, knieža. Viac krát ste sa nás pokúšali vylákať do bitky von z mesta, lebo vaše ľahké jazdectvo nie je súce na obliehanie... Ale prečo ste svojim vojakom neprikázali zosadnúť, aby zaútočili na pevnosť ako pešiaci? “
„ Prečo? “ lišiacky zažmurkal očami Bethlen. „ Preto, lebo jednoducho odmietli. Sú to väčšinou hajdúsi a takýto spôsob boja sa im zdá ponižujúci... Ach, aj takéto nástrahy môžu čakať na veliteľa. A to ešte nič nebolo. Väčšie starosti mi robili Turci, ktorí tvoria takmer polovicu môjho vojska. Obliehanie ich nebavilo, lebo nesľubovalo rýchlu korisť a plienili okolie... Na druhej strane, vaši vojaci, ktorých hlad prinútil dezertovať, nás dokonale oboznámili z vašou nezávideniahodnou situáciou, takže sme vedeli, že sa ničoho nemusíme obávať... Nech sa páči, ešte si dajte... Nože, prineste ešte niečo na stôl. “
Keďže moravské stavy sa k Bethlenovi nepridali, sedmohradské knieža od Hodonína odtiahol a v roku 1624 uzavrel s cisárom tzv. druhý viedenský mier, ktorým sa potvrdili ustanovenia mieru mikulovského.

**********************************

V septembri roku 1626 sa Bethlen znova pohol zo Sedmohradska proti cisárovi. Jeho mocenské ambície neboli naplnené a už nebol ochotný na európskom bojisku 30-ročnej vojny zastávať doterajšiu úlohu, keď jeho poslaním bolo len viazať časť cisárskych síl v Uhorsku. Vojenskými operáciami na východe chcel dosiahnuť, aby ho koaličné protihabsburské krajiny uznali ako mocnosť, ktorej požiadavky budú zohľadnené pri záverečných mierových rokovaniach.
V Nemecku však protihabsburský blok pod velením generála Mansfelda a dánskeho kráľa Kristiána IV. utrpel niekoľko porážok a tak sa mohol Bethlen už len vypraviť na pomoc Mansfeldovi, ktorý ustupoval do Uhorska.
S približne 20 000 bojovníkmi mieril Bethlen k Drégeľskej Palánke, kam pozýval aj Mansfelda a kde sa mienil spojiť s vojskami budínskeho pašu Murtezu. Tu pripravoval otvorenú bitku s Valdštejnom, ktorý Mansfelda neustále prenasledoval.
30. septembra dorazili Turci k Bethlenovi, ale Mansfelda stále nebolo. Poobede sa objavilo cisárske vojsko. Bolo však unavené, preto ho Valdštejn rozostavil do bojového šíku a do druhého dňa oddychoval. Bethlen pod rúškom noci ustúpil k Sečanom, aby získal širší bojový priestor pre svoju vynikajúcu ľahkú jazdu.
Ráno Valdštejn vytušil Bethlenovu nástrahu a ustúpil k Novým Zámkom. K bitke vôbec nedošlo, ale cisársky veliteľ svoj cieľ splnil: zabránil Bethlenovi vpadnúť do dedičných habsburských krajín.
V decembri bol podpísaný mier podľa ktorého sa obe strany zaviazali, že už nebudú proti sebe bojovať. Body Mikulovského a Viedenského mieru zostali naďalej v platnosti.
O dva roky Bethlen zosnoval ďalšie ťaženie, tentoraz proti Poľsku, lebo mal zálusk na poľskú korunu. Zabránila mu v tom len predčasná smrť po dlhšej chorobe, 15. novembra 1629.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.